Blog

Ako Medzinárodný deň veteránov si svet 11. novembra pripomína skončenie prvej svetovej vojny. Prímerie medzi krajinami Dohody a Nemeckom bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiegne vo Francúzsku 11. novembra 1918 o 11. hodine.

V štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) oficiálny názov tohto dňa znie Deň pamäti (Remembrance Day), v Spojených štátoch amerických si ho pripomínajú ako Deň veteránov, vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria. Zaužíval sa aj názov Deň červených makov, keďže červený kvet divého maku sa stal symbolom utrpenia vojakov vo vojnovom konflikte. V mnohých štátoch sa 11. novembra o 11. hodine pripomína koniec vojny dvoma minútami ticha.

Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Ako zámienka poslúžil atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d’Este v Sarajeve. Proti sebe stáli štáty Dohody (na začiatku vojny Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, časom sa pridalo Taliansko, USA, Japonsko) a Ústredné veľmoci (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, ku ktorým sa pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalšie).

Straty na oboch stranách predstavovali približne 10 miliónov mŕtvych, asi 21 miliónov ľudí bolo zranených a 7,7 milióna nezvestných. Prvá svetová vojna bola dovtedy najväčším vojenským konfliktom v histórii.

Všeobecná mobilizácia rakúsko-uhorskej armády bola vyhlásená 31. júla 1914. Ako konštatujú vojenskí historici Miroslav Čaplovič a Peter Chorvát z Vojenského historického ústavu (VHÚ) v Bratislave, mobilizácia sa uskutočnila bez väčších problémov, na čom mali podiel „najmä silná religiozita vidieka, ďalej najmä vernosť a oddanosť Slovákov habsburskej dynastii”.

Čaplovič s Chorvátom tiež konštatujú: „Už bitky pri Komarówe a Kraśniku na prelome augusta a septembra roku 1914 potvrdili, že Slováci sú v rámci rakúsko-uhorskej armády statoční, schopní a pritom nenároční vojaci.”

Na území dnešného Slovenska – na severovýchode krajiny – sa bojovalo iba od novembra 1914 do mája 1915. Do roku 1916 väčšina jednotiek rakúsko-uhorskej armády so zastúpením Slovákov bojovala na ruskom fronte. Neskôr sa Slováci dostali aj na taliansky, západný či albánsky front alebo do Palestíny. Postupom času spolu s narastajúcou nespokojnosťou čoraz viac Slovákov z vojny dezertovalo, prípadne sa zúčastňovalo na vzburách (známa vzbura v Kragujevaci v júni 1918).

Mnohí Slováci počas 1. svetovej vojny bojovali aj v légiách, ktoré sa formovali ako ozbrojené zložky budúceho československého štátu a podliehali Československej národnej rade. Do konca vojny pôsobilo v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku asi 100-tisíc legionárov.

„Nie je bez zaujímavosti, že pri ich nasadení na viacerých frontových úsekoch dochádzalo k situáciám, keď bojovali proti vlastným krajanom v rovnošatách rakúsko-uhorskej armády,” konštatujú Čaplovič a Chorvát na stránke VHÚ. Ako ďalej uvádzajú, z územia súčasného Slovenska bolo do rakúsko-uhorskej armády v prvej svetovej vojne zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov, padlo ich okolo 69-tisíc a vyše 61-tisíc bolo trvale zmrzačených.

Koniec vojny znamenal koniec monarchií, napríklad Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše, Nemecka i Ruska. Naopak, vznikli nové štáty, ako Československo, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko či Juhoslávia.

Zdroj: tasr