Blog

Draxler: A podarí sa vám niekedy ich presvedčiť, zmeniť ich spôsob uvažovania alebo sa na situáciu pozrieť inak? Vám osobne, keď s nimi hovoríte?

Zacharovová: Domnievam sa, že našou úlohou nie je zaoberať sa psychoterapiou. Našou úlohou je poskytovať informácie. A ešte raz opakujem, výborne chápem, v akých podmienkach žijú západní novinári. Chápete, sú to rovnakí ľudia, ale ľudia, ktorí nemajú slobodu, ani tú teoretickú. Majú zviazané ruky úvermi, záväzkami voči svojim rodinám. Asi viete, že existuje, podľa môjho názoru, veľmi dobrý americký film, ktorý sa volá Diabol nosí Pradu. A ak si spomínate, sú tam mladí ľudia, ktorí práve začínajú svoj život. Majú približne 20 až 25 rokov. Niektorí z nich sú novinári, niektorí publicisti, niektorí PR manažéri. Zídu sa na takú malú večeru a zdvihnú poháre. Zaznie veľmi zaujímavý prípitok “Na tých, ktorí platia”. Najdôležitejšou úlohou je nejako zabezpečiť si živobytie, zaplatiť za izbu, za byt, zaplatiť zdravotné poistenie. Každé slovo, ktoré novinár vysloví aj na sociálnych sieťach, sa môže stať dôvodom na to, aby ho vyhodili z práce.

Dokonca, aby úplne zničil jeho život. Pozrite sa, včera americký prezident Trump vydal vyhlásenie týkajúce sa niekoľkých amerických novinárov. Tucker Carlson a Megan Kelly. Ešte niekto….

Draxler: Zrejme Candice Owens.

Zacharovová: Candice, samozrejme. A ešte jedna osoba. Povedal, že sú to nuly. Viete si predstaviť, že ich kedysi vyhodili z televíznych kanálov, že ich vyhlásenia na internete a v ich blogoch nemajú mať žiadnu váhu? To ešte raz potvrdzuje tézu, že novinár v Spojených štátoch a v iných západných krajinách sa nachádza vnútri obrovského mechanizmu, ktorý ich môže hocikedy vyvrhnúť. Dá sa hovoriť o slobode, keď vás za slobodné konanie môžu odsunúť nabok?

Draxler: Alebo vyhodiť na ulicu.

Zacharovová: Áno, na ulicu, a potom k nemu budú mať taký postoj, o akom som hovorila, o akom hovoril americký prezident, ktorý ich nazval zlyhanými ľuďmi.

Draxler: Čiže ich akoby vylúčil zo spoločnosti.

Zacharovová: Majú z nich byť ľudia na okraji, proste niktoši. Chcem ešte raz zdôrazniť, že to nehovorím ja, len citujempriame slová prezidenta USA. Novinárov, ktorých kedysi vyhodili z televíznych staníc, nazval vyvrheľmi. Slovo „vyvrheli“ je skvelé. Čo od nich vlastne chceme? Čo od nich očakávať? Sú úplne pod tlakom týchto šialených okolností. Tutreba mať obrovskú odvahu, ak chcete hovoriť pravdu. Takže: prečo by sme sa mali zaoberať psychoterapiou, aký to má zmysel? Našou úlohou je poskytovať informácie. Našou úlohou je zabezpečiť, aby mali ľudia sprostredkovaný pohľad nielen západného mainstreamu, ale aj Ruskej federácie. Na to smerujem všetky sily.

Draxler: No a v tomto zmysle je vaša práca dosť náročná, nie? K tomu mám práve ďalšiu otázku – ktorý moment považujete za najúspešnejší vo vašej funkcii oficiálneho predstaviteľa ministerstva? Moment, alebo možno obzvlášť náročné obdobie, keď ste mali pocit, že ste to zvládli naozaj dobre?

Zacharovová: Povedali ste, že moja práca je náročná. Neviem, či je moja práca náročnejšia ako práca kohokoľvek iného. Každý má svoje vlastné výzvy a každý má svoje vlastné okolnosti. Napríklad mňa fascinujú chirurgovia. Predstavte si, stojí tam človek, v rukách drží skalpel. Musí rozrezať iného človeka, živého, potom vziať ďalšie nástroje, niečo vyrezať a potom zašiť cievy. Ja viem šiť, vyšívať. Ale predstavte si ten rozdiel, keď šijete látku, a keď šijete cievy.

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Mária Zacharovová – Foto: MZV RF

Ak ide o látku, tak ak to nevyjde, dá sa použiť iná. Dá sa začať odznova, dá sa všetko rozpárať. Ale tu ide o živého človeka. A keď sledujem, ako pracujú chirurgovia, pomyslím si: „Bože môj, to musí byť obrovská kombinácia profesionality, zodpovednosti a akéhosi božieho zásahu, aby to všetko vyšlo.“ Keď počujem vetu „zošili cievy“, nedokážem si ani predstaviť, čo to znamená. Naozaj sa dá povedať, že moja práca je náročnejšia? Alebobaník, ktorý schádza do hĺbky desiatok metrov pod zem a trávi tam celý deň bez čerstvého vzduchu, bez slnečného svetla? Nielen to, každú sekundu riskuje život kozmonaut, ktorý letí do vesmíru a nachádza sa vo vákuu. A učiteľ v škole, viete, to asi každý nepochopí. Ale ja sa na to niekedy sústredím: sedí tam 30 ľudí, vo veku 13 – 14 rokov, tínedžeri. Najťažšie obdobie, možno ešte skôr, vo veku 10 a 11 rokov.

A je potrebné správať sa k nim tak, aby tento zložitý moment v ich živote nezranil ich dušu, a zároveň ten kolektív organizovaťa sprostredkovať im vedomosti.

Je to titánska práca, a to každý deň. A zrazu dieťa ochorie a je potrebné zaistiť, aby neskôr dohnalo svojich spolužiakov. Alebo ochorie učiteľ. Treba zaistiť, aby žiaci kurz aj tak absolvovali. Je to veľmi ťažká práca. Preto hovorí, ja mám takú istú prácu ako veľa iných ľudí, a pre mnohých je to oveľa ťažšie ako pre mňa.

Draxler: Áno, ale sú chvíle, keď je to ľahšie, a sú chvíle, keď je to ťažšie. Neviem, či ste mali také obdobie, keď to bolo osobitne náročné?

Zacharovová: Dve. Prvé, začiatok roku 2022.

Draxler: Náročný rok.

Zacharovová: Bola to nesmierna výzva. Ale v roku 2020, keď vypukla pandémia, to bolo tiež veľmi ťažké, pretože v roku 2022 si vedel, odkiaľ prichádza úder, a mohol si sformulovať nejakú stratégiu. Ale v roku 2020 nikto vôbec nechápal, že úder už vôbec prichádza. A potom sa zrazu ukázalo, že máme jedného spoločného nepriateľa, ale nikto ho nevidí, pretože je to COVID-19. A my sme sa vtedy venovali nielen informovaniu ľudí, ale venovali sme sa aj komunikačnej práci zameranej na pomoc ľuďom pri návrate do vlasti. Ukázalo sa, že máme rôzne možnosti prostredníctvom sociálnych sietí, možnosť aj takto zručne komunikovať s vonkajším svetom, s novinármi, s verejnými organizáciami. Podarilo sa nám vytvoriť komunikačnú základňu, aby ľudia, ktorí uviazli v rôznych krajinách, začali dostávať informácie, a nielen informácie, ale aj pomoc, a potom sme sa stali informačnou súčasťou veľkej evakuačnej kampane. Trvala niekoľko mesiacov. Takže to sú dva takéto momenty, veľmi významné, nie je to o mne osobne, ale o práci celého nášho úradu.

Draxler: Mimochodom, čo sa týka vás osobne. Váš otec bol diplomatom…

Zacharovová: …a je ním dodnes. Je to diplomat. Taká práca nikdy nekončí. Keď odíde z funkcie, pokračuje vo svojom spoločenskej činnosti – vyučuje, poskytuje rozhovory, píše články, organizuje výstavy, projekty a konferencie a zúčastňuje sa na konferenciách. To znamená, že napriek tomu, že nezastáva žiadnu funkciu v nejakej inštitúcii, vedie veľmi aktívny spoločenský a diplomatický život.

Draxler: A bola pre vás diplomacia, no, prirodzenou voľbou na základe týchto skúseností? Strávili ste niekoľko rokov v detstve v Číne, však? Alebo ste uvažovali o iných povolaniach?

Zacharovová: Viete, práve to by som nazvala jin a jang. Je to jednota protikladov. Sú to veci prirodzené aj neprirodzené. Prečo neprirodzené? Pretože nebol veľký výber. Žila som na veľvyslanectve, v krajine nebola taká otvorenosť ako dnes, veľvyslanectvo bolo uzavreté územie, nebol tam internet, nebola tam taká jednoduchosť v komunikácii s vonkajším svetom ako dnes. Takže sa nachádzate v pomerne neprirodzenom prostredí. To znamená, keby som žila v našej krajine a chodila by som do školy, do múzeí, do divadiel, do našich krúžkov a mohla by som chodiť na nejaké prípravné kurzy, mala by som prirodzený široký výber. V tomto zmysle teda okolnosti neboli prirodzené, boli umelé. Ale v rámci týchto okolností bola voľba skutočne prirodzená, pretože som videla prácu svojho otca.

Draxler: A vám sa to páčilo.

Zacharovová: Zaujímalo ma to. Neviem, či sa dá postaviť rovnítko medzi „páči sa mi“ a „zaujímavé“. Pravdepodobne to nie sú totožné, nie sú to rovnaké pojmy, ale zaujímalo ma to. Chápete, aby sa mi to páčilo, treba mať určité zručnosti. Ja somich ešte nemala, ale celé ma to zaujímalo. Ten svet ma zaujímal. Neviem, či sa dá uviesť takýto príklad alebo paralelu s opačným pohlavím. Nemôžeš hneď povedať, či sa ti ten človek páči alebo nie, ale je tam záujem.

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Mária Zacharovová – Foto: MZV RF

Draxler: Zaujme vás.

Zacharovová: Áno, objaví sa záujem. A potom sa, samozrejme, samozrejme, objavilo aj to, čo nazývate „páči sa mi to“.

Draxler: Ak vám to nevadí, ešte pár osobných otázok. Ako trávite voľný čas? Máte nejaké koníčky?

Zacharovová: Ach áno, mám ich niekoľko a jeden ma sprevádza už od útleho detstva. Myslím si, že práve pre strednú a západnú Európu je to veľmi zrozumiteľné. Je to dom bábik. 

Draxler: V akom zmysle? 

Zacharovová: V doslovnom. Spočiatku išlo o malé interiérové doplnky. Vyrábala som ich sama. S mamou sme robili niečo ako domáce výrobky. Potom som vyrástla a už sme niečo kupovali, už prebiehal taký výber, tie malé predmety už neboli len tak nejaké, stali sa súčasťou akéhosi dekoratívneho a úžitkového umenia. A potom som už sama nakreslila a v dielni, v moskovskej dielni, som si objednala a vyrobili mi dom. A tam som vytvorila všetky interiéry a dovážala som ich z rôznych krajín. Pretože sa ukázalo, že je to veľmi medzinárodná záľuba, že vo všetkých krajinách, u všetkých národov vo všetkých historických obdobiach existovali práve takéto malé predmety. Nie sú to len hračky. Teda, sú v tom aj hračky, ale zároveňvyrábate miniatúrny nábytok, sú tam miniatúrne interiéry, je to taký mini svet.

Draxler: A teraz máte tých domov niekoľko? 

Zacharovová: Nie. Je to jeden dom, ale rozrástol sa. Sú tam ešte nejaké interiéry, ktoré do neho nepatria, ale dom je obrovský. Neskôr vám pošlem obrázok. 

Draxler: Fotky?

Zacharovová: Áno, budete vidieť, ako to vyzerá. Je to jeden z mojich koníčkov. Navyše sa to vyvíjalo už od úplne útleho veku. Asi keď som mala štyri alebo päť rokov, už ma to zaujímalo. A tak som si začala stavať dom. Keď som skončila vysokú školu a začala pracovať, vtedy som ten dom dostavala. Potom som chodila na služobné cesty do zahraničia a nachádzala som malé predmety, ktorými som dopĺňala interiér. Ale keď som bývala s rodičmi v Číne, objavilo sa u mňa ešte niečo. Nie je to koníček, je to skutočné zberateľstvo, a to čínskej keramiky. Čajníky z fialovej hliny sa nachádzajú v Číne v provincii Ťiang-su. Tam je mesto Jing, tam sa robia. Zozbierala som veľmi veľkú zbierku. A práve teraz prebieha výstava v Ermitáži, v Petrohrade. Tam je vystavená aj časť mojej zbierky. Sú tam čajníky z Ermitáže, z Múzea Východu, z Kunstkamery, z Peterhofu, staré a historické.A je tam aj vitrína so zbierkou Marii Zacharovovej.

Draxler: To je zaujímavé.

Zacharovová: A predtým sme mali výstavu v Múzeu Východu, minulý rok. Vydali sme katalógy, celé je to zaujímavé a historicky poučné. A ako rada oddychujem? Rôzne. Všetko závisí od situácie.

Draxler: Venujete sa športu?

Zacharovová: Športujem vlastne každý deň v posilňovni. Ale čo sa týka vyslovene oddychu, tak oddychujem zvlášť prechádzkami v prírode. Neviem, či to máte aj u vás, ale u nás je to taký národný koníček – všetci zbierame huby a chodíme do lesa.

Draxler: Samozrejme.

Zacharovová: Nerobím to až tak často. Nie som vyslovene náruživý hubár, ale mám to rada. Rada prijímam hostí, radachodím na návštevy, s rodinou. A, samozrejme, na “daču”. Neviem, či máte taký pojem, u nás je to tiež taká naša tradícia. Dača je dom na vidieku, chata, nie je to žiadna vila.

Draxler: U nás je to rovnaké.

Zacharovová: Každý to vníma trochu inak. Pre niektorých je vidiecky oddych mať malý domček, a starať sa oň, pre iných možnosť pestovať zeleninu, ovocie a kvety. Pre niektorých je to príležitosť jednoducho oddýchnuť si na svojom kúsku prírody, pre iných možnosť venovať sa tam krajinárskemu dizajnu, pre ďalších možnosť postaviť si vlastnú saunu. Pre niektorých je to celoročné miesto na bývanie. V našom prípade je to skôr taká chata u rodičov, kde sa venujeme tvorivým činnostiam. Môžeme tam aj sadiť kvety. Máme tam veľa kvetov, zeleniny a ovocia, maľujeme a šijeme.

Draxler: A pracujete aj na záhrade? 

Zacharovová: No, nemôžem povedať, že pracujem na záhrade, ale kvetiny sadím. Veľmi ma to baví.

Draxler: Čiže vám neprekáža pracovať s pôdou? 

Zacharovová: Samozrejme, že neprekáža. Všetko, čo máme na pozemku, sme zasadili my – mama s otcom, ja s manželom a moja dcéra. 

Draxler: Čítate knihy? Kto je váš obľúbený spisovateľ?

Zacharovová: No, nemôžem povedať, že mám jedného obľúbeného spisovateľa. 

Draxler: Skôr klasika alebo súčasná literatúra?

Zacharovová: Hlavnou knihou života je samozrejme Biblia. Všetko ostatné je len odvodeninou. A aby sme literatúru skutočne a naozaj pochopili, aby sme sa v nej mohli zorientovať, je samozrejme potrebné najprv sa nechať preniknúť Bibliou. Bezpochyby. Potom sa ti otvorí Dostojevskij, inak potom už vnímaš aj Puškina, so všetkou jeho hĺbkou, so všetkou jeho neuveriteľnou šírkou. To isté ostatní svetoví autori. Vidíš ich inak. A aj geopolitiku. 

Draxler: No, ešte jedna posledná otázka. Aké je vaše obľúbené jedlo? Alebo aká je vaša obľúbená kuchyňa?

Zacharovová: Viete, samozrejme, vyrastala som v Číne a zdá sa mi, že veľa vecí sa vo mne utvrdilo ako zvyk vďaka tomu, ako som to vnímala ako dieťa. Mám rada čínske jedlo, je dosť zdravé a pestré. Mám rada sladké, ale nie príliš sladké. Sladké, ale ale bolo v hlavnom chode, špeciálne kyslo-sladké. Práve túto kombináciu. A viete, proste neboli možnosti ani sa stravovať inak, pretože sme prišli, keď v Číne nebola taká rozmanitosť, všetko bolo dosť skromné, ale tradičné jedlo bolo. 

Jednou zo záľub Márie Zacharovovej je aj tvorba dizajnového domčeku – Foto: archív Mária Zacharovová

Rada aj sama varím. Nemôžem povedať, že varím dobre. Nemám na to príležitosť, lebo na dobré varenie je predsa len potrebný čas, ale mám to rada. To znamená, že rada prestieram stôl a rada ho prestieram v rodinnom kruhu, aby sa na tom všetci podieľali. A chutí mi naše jedlo. Samozrejme, mám rada kaukazské jedlo, aj keď, vlastne, to považujeme už akoby za súčasť nášho vlastného. Pre nás je šašlik už tiež naše tradičné jedlo. A naše koláče. Také tie tradičné, z kapusty, s hubami a lesným ovocím.

Draxler: No čo iné povedať na záver, ako to, bolo to veľmi zaujímavé. Ďakujem vám, a prajem vám veľa úspechov vo vašej práci.

Zacharovová: Ďakujem.

Zdroj: ereport